V jednom z predchádzajúcich listov ste sa pýtali, čo znamená veta: „Informácie o Kálačakre sa obchádzajú mlčaním“. Kálačakra (Koleso Času alebo Koleso Zákona) je Učenie, ktoré sa pripisuje rôznym Vladykom Šambaly. Toto Učenie možno nájsť zčasti vo všetkých filozofických systémoch a učeniach Indie. V súčasnosti sa môže rozvinúť najmä v Tibete. Zastreté náznaky o Šambale možno vystopovať i v západnej literatúre. Veď napokon i legenda o Čaši Grálu pochádza z Východu a je jednou z mnohopočetných verzií o tej istej Šambale. Západné kroniky zaznamenávajú prijímanie Posolstiev z Tajomného Príbytku Konštantínom Veľkým, ako aj byzantským cisárom Emanuelom. Tak isto i Čingischán dostával Rady od Staršieho z Veľkej Hory. A západná kresťanská cirkev, reprezentovaná svojimi pápežmi v dvanástom a trinástom storočí, vedela o existencii tajomného Duchovného Obydlia a Bratstva v Srdci Ázie, na čele ktorého stál vtedy chýrny Presbyter Ján, ako sa tento Veľký Duch nazýval. Tento Presbyter Ján z času na čas posielal pápežom a iným hlavám Cirkvi svoje usvedčujúce listiny. Z histórie vieme, že jeden z pápežov (Alexander III.) vypravil vyslancov k Presbyterovi Jánovi do Strednej Ázie. Možno si predstaviť, za akým účelom bolo takéto vyslanectvo vyslané; po mnohých útrapách a skúškach sa títo vyslanci samozrejme vrátili domov bez toho, aby našli Duchovnú Citadelu. Presbyter Ján však naďalej pokračoval v posielaní svojich listov. Čaša Grálu sa uchováva na Východe. V poslednom čase sa objavilo mnoho bádateľov, ktorí sa zaoberajú tajomnou Osobnosťou Presbytera Jána a symbolikou legendy o Čaši Grálu. Existujú dohady, že Čaša Grálu je posvätný Kameň (prečítajte si „Legendu o Kameni“ v „Kryptogramoch Východu“) a táto interpretácia má svoje opodstatnenie. Mnoho ľudí hľadalo a stále sa márne snažia dostať do tejto Pevnosti, avšak dôjdu len tí, ktorí sú pozvaní. História pozná mnoho výnimočných osobností, ktoré boli predurčené, aby dali nový impulz k pokračovaniu ľudskej evolúcie a ktoré predtým navštívili túto Pevnosť Veľkého Poznania. Paracelsus tak strávil niekoľko rokov v jednom z Ášramov Transhimalájskej Pevnosti, kde sa učil veľkému poznaniu, ktoré spísal do mnohých zväzkov, často v symboloch, pretože prenasledovanie Cirkvi takýchto svetlonošov poznania bolo veľké. Všetky jeho diela boli preložené do nemčiny, angličtiny a francúzštiny. Mnohí vedci a lekári z nich čerpajú svoje poznatky, ale ako zvyčajne, často o zdroji mlčia. Tak aj dnes, sa Učenie Kálačakry alebo Učenie Šambaly, nachádzajúce sa v knihách Živej Etiky nielenže zamlčuje, ale sú aj „duchovné“ osoby, ktoré sa dokonca pokúšajú zakazovať svojim priateľom a nasledovníkom, aby ich čítali. Spomeňme si aj na našu toľko ohováranú geniálnu Elenu Petrovnu Blavatskú, ktorá tri roky pobudla v jednom z tibetských Ášramov a priniesla veľké poznanie a svetlú Zvesť o Veľkých Mahátmoch. Keby nebolo zloby a závisti jej okolia, napísala by ďalšie dva zväzky „Tajnej Doktríny“, ktoré by obsahovali stránky zo života Veľkých Učiteľov ľudstva. Ľudia sa ju však rozhodli zahubiť a dielo zostalo nedokončené. História sa opakuje a temné sily opäť vyliezajú zo všetkých podzemí, aby udusili svetlú Zvesť, ale Svetlo víťazí nad Temnotou!
Poviem vám, že učenie Kálačakry je Veľkým Zjavením, ktoré ľudstvu priniesli Vladykovia Plameňa alebo Synovia Rozumu (ktorí boli a sú Vladykami Šambaly) na úsvite jeho vedomého vývoja v Tretej rase Štvrtého kruhu Zeme.
Z listu E.I. Rerichovej A.M.Aseevovi, 30.03.1936
TSONG KA PA
(v modernom pravopise Dzongkapa, Tsongkapa alebo Tsonkhawa)
Čže Tsongkapa (Čongkapa) (tib. „Rodák z krajiny divokej cibule“, 1357-1419) bol významným tibetským náboženským predstaviteľom, autorom veľkého množstva teologických diel vrátane slávneho diela „Lamrim chenmo“ alebo „Veľký sprievodca etapami cesty prebudenia“. “Žiarivý a činorodý Dzon-kapa, obľúbený celým severom, zakladateľ ‚žltých klobúkov“, – napísal o ňom N. K. Rerich. Škola Gelugpa (tib. „učenie o cnosti“), ktorá sa vyvinula v línii nástupníctva po Nágardžunovi, zdôrazňuje najmä význam Učiteľa, lámu. Tsongkapa zaviedol prísny štatút pre mníchov školy a výrazne obohatil aj rituálnu stránku lámaizmu. Tsongkapa oživil a nanovo definoval uctievanie Prichádzajúceho Budhu – Maitreyu, všade obnovoval jeho sochy a postavil kláštor na počesť Maitreyu a jeho „neba Tušita“.
V životopise Tsongkapu sa uvádza významná scéna Premenenia, ktorá zrejme poslúžila ako podklad pre Rerichovu maľbu. „Jedného rána si Čže Rinpoče, oblečený v plnom mníšskom odeve, sadol do pozície vadžra. Zložil ruky do dhjána mudry a ponoril sa do kontemplácie na 25 dní. Keď z nej vyšiel, vyžaroval svetlo, ktoré bolo očiam neunesiteľné. Všetci okolo neho boli veľmi očarení. Bol medzi nimi aj hlavný žiak Tsong-kapu, vševediaci Keidub. Niektorí videli bledožlté svetlo, niektorí oranžové svetlo, niektorí zlaté svetlo. „
Umelec umiestňuje tibetského svätca na podstavec z masívnych kamenných blokov, nazývaný „leví trón“ učenia. Na tomto tróne sedával vševediaci Tsongkapa. Pri meditácii žiari v modrej farbe okolitej krajiny, akoby bol zo zlata. Možno sa na neho teraz dajú použiť verše z jeho Lamrimu:
Tvoje zlaté Telo, Svätý,
Krásne zahalené mníšskym rúchom,
Ako vrcholec zlatej hory,
Zahalený v oblakoch západu slnka.
Nepochybne bol v tej chvíli preplnený pocitom lásky a súcitu s ľuďmi. Povedal, ako možno pomôcť: „Keď v rozjímaní vznikne úprimná túžba, aby ľudia našli šťastie, predstavte si v mysli rôzne druhy šťastia a obdarujte nimi bytosti.“
