Nikolaj Konstantinovič Rerich (Николай Константинович Рерих, 1874-1947) patrí do plejády výnimočných osobností ruskej a svetovej kultúry. Maliar, vedec, cestovateľ, verejný činiteľ, spisovateľ, mysliteľ – jeho všestranný dar sa dá pravdepodobne porovnať iba s velikánmi renesančnej epochy. Tvorivé dedičstvo Nikolaja K. Rericha je obrovské – viac ako sedemtisíc obrazov roztrúsených po celom svete, nespočetné množstvo literárnych diel – knihy, eseje, články, denníky …
Nikolaj Rerich sa narodil v rodine známeho notára Konstantina Fedoroviča Rericha v Petrohrade, 9. októbra 1874. Od detstva ho lákala maľba, archeológia, história a predovšetkým bohaté kultúrne dedičstvo Východu. Toto všetko sa v ňom spojilo do veľkolepej a jedinečnej tvorivej práce.
Po ukončení gymnázia Karla Maya v roku 1893 sa Nikolaj Rerich súčasne zapísal na Právnickú fakultu Petrohradskej univerzity (absolvoval ju v roku 1898) a na Cisársku Akadémiu Umení. Od roku 1895 študoval v ateliéri znamenitého umelca Archipa I. Kundži. V tom čase úzko spolupracoval so známymi kultúrnymi osobnosťami tých čias – V.V.Stasovom, I.E.Repinom, N.A.Rimským-Korsakovom, D.V.Grigorovičom, S.P.Djagilevom.
V roku 1897 N.K. Rerich vyštudoval Petrohradskú akadémiu umení a jeho záverečný diplomový obraz „Posol“ získal slávny zberateľ ruských umeleckých diel P.M. Tretiakov.
Už vo veku 24 rokov sa Nikolaj Rerich stal asistentom riaditeľa Cisárskeho Múzea Spoločnosti na Podporu Umenia a súčasne asistentom redaktora umeleckého časopisu „Мир искусства“ („Svet umenia“).
V roku 1899 sa stretol s Helenou Ivanovnou Šapošnikovou (Еленa Ивановнa Шапошниковa, 1879-1955), ktorá sa stala jeho oddanou spoločníčkou a duchovnou sestrou počas celého života. Jednota názorov a hlboké vzájomné sympatie veľmi rýchlo prerástli do vzájomných silných a vrúcnych citov a v októbri 1901 sa mladý pár zosobášil. Celý život prechádzali ruka v ruke a tvorivo i duchovne sa dopĺňali. Helena Rerichová zdieľala všetky úsilia a iniciatívy Nikolaja Rericha. V roku 1902 sa im narodil syn Jurij (Юрий), budúci vedec-orientalista a v roku 1904 – Svjatoslav (Святослав), ktorý sa vybral rovnakou cestou ako jeho otec.
Vo svojich knihách nazval N.K. Rerich Helenu Rerichovú „inšpirátorkou“ a „priateľkou“. Bola vždy prvou, ktorej ukazoval každý zo svojich nových obrazov a vysoko oceňoval jej umeleckú intuíciu a jemný vkus. Mnoho umelcových pláten bolo vytvorených na základe Heleniných vízií, myšlienok a tvorivých postrehov. Ale jej myšlienky sa neodrážali len v jeho obrazoch – je ťažko vymenovať čo i len jednu oblasť v činnosti N.K. Rericha, kde by neboli. Za každým z tvorivých činov Nikolaja Rericha, za jeho veršami a rozprávkami, za jeho obrazmi a putovaniami – vždy bola Helena Rerichová. Podľa Svjatoslava Rericha:
„Spolupráca Nikolaja a Heleny Rerichovej bola najvzácnejšou kombináciou úplného súladu vo všetkých rovinách. Dopĺňali sa navzájom v najbohatšej harmónii intelektuálneho a duchovného prejavu“.
V rokoch 1903 – 1904 uskutočnil N.K. Rerich spolu s manželkou putovanie po starých ruských mestách. Navštívili viac ako 40 miest známych svojimi starodávnymi pamiatkami. Cieľom tejto „cesty staroruskom“ bolo štúdium koreňov ruskej kultúry. Výsledkom cesty bola nielen široká séria umelcových obrazov, ale aj prvé články N.K. Rericha. V nich ako jeden z prvých vyzdvihol témy týkajúce sa veľkej umeleckej hodnoty staroruskej ikonografie a architektúry.
Rovnaké obdobie sa týka aj umelcových malieb na tému kresťanstva vo forme fresiek a mozaikových náčrtov pre ruské chrámy.
Mnohostranný talent Nikolaja Rericha sa zreteľne prejavil v jeho dielach pre divadelné inscenácie. Počas slávnych „Ruských sezón“ S. Djagileva v divadlách N.K. Rerich navrhol scény „Polovecké tance“ od Borodinovho „Princa Igora“; „Pskovianka“ od Rimsko-Korzakovova a baletné predstavenie „Posvätná jar “ pre Stravinského hudbu.
Vďaka Helene Rerichovej sa Nikolaj Rerich zoznámil s prácami vynikajúcich indických mysliteľov – Ramakrišny a Vivekanandy, s literárnou tvorbou Rabindranatha Tagora a spoločne študovali Upanišády.
Zoznámenie sa s orientálnym filozofickým myslením sa prejavilo v tvorivej práci N.K. Rericha. Zatiaľ čo hlavnými témami umelcových ranných obrazov bolo starodávne pohanské Rusko s farebnými obrazmi ľudových eposov a pôvodnej krásy nedotknutých prírodných živlov („Oni budujú mesto – Город строят, 1902“, „Modly – Идолы, 1901“, „Zámorskí hostia – Заморские гости , 1901“ atď.) , už od polovice prvého desaťročia 20. storočia sa na jeho plátnach a v literárnych dielach čoraz častejšie objavuje téma Indie a Východu.
V roku 1916 sa N.K. Rerich, v súlade s naliehavými radami lekárov z dôvodu vážneho ochorenia pľúc, presťahoval spolu s rodinou do Fínska (Serdobol), na pobrežie Ladožského jazera. Blízkosť Petrohradu (Saint Petersburg) mu umožňovala z času na čas navštíviť mesto na rieke Neva a zaoberať sa školskými záležitosťami Spoločnosti pre Podporu Umení (Школa Общества Поощрения Художеств). Po revolučných udalostiach v roku 1917 však Fínsko uzavrelo hranice s Ruskom a N.K. Rerich sa so svojou rodinou ocitol odrezaný od svojej vlasti.
V roku 1919 Nikolaj Rerich po prijatí pozvania zo Švédska cestoval s výstavami po škandinávskych krajinách a na jeseň toho istého roku prijal pozvanie S. Djagileva pracovať ako dizajnér scén ruských opier na hudbu M.P. Musorgského a A.P. Borodina v Londýne a spolu s rodinou odišli do Anglicka.
V roku 1920 N.K. Rerich dostal ponuku od riaditeľa Umeleckého inštitútu v Chicagu usporiadať veľké turné výstav v 30 mestách USA. Nikolaj Konstantinovič prijíma toto pozvanie a odchádza so svojou rodinou z Londýna.
N.K. Rerich bol jedným z mála mysliteľov 20. storočia, ktorí hlboko pochopili skutočný význam Kultúry a jej určujúcu úlohu pri rozvoji ľudstva. „Kultúra spočíva na Kráse a Poznaní“, napísal. A opakoval známu Dostojevského vetu s miernym pozmenením: „Poznanie Krásy zachráni svet“. Táto formulácia obsahuje takmer celý význam kozmickej evolúcie, ktorá prechádza od chaosu k poriadku, od jednoduchého k zložitejšiemu, od systému ku Kráse. Krásu spoznáva človek len prostredníctvom Kultúry, ktorej neoddeliteľnou časťou je tvorivosť. O tomto sa hovorilo i v knihách Živej Etiky, na ktorých tvorbe sa Rerichovci bezprostredne podieľali. Elena Ivanovna zapisovala a Nikolaj Konstantinovič zvečňoval kozmické idey Živej Etiky v nádherných umeleckých obrazoch.
Stelesňujúc tieto myšlienky, N.K. Rerich rozvinul v Amerike širokú kultúrno-osvetovú činnosť. V novembri 1921 bol v New Yorku otvorený Master Institute of United Arts (Inštitút Zjednotených Umení), ktorého hlavným cieľom bolo zblíženie národov prostredníctvom kultúry a umenia. Takmer súčasne s ním vzniklo v Chicagu združenie umelcov „Cor Ardens“ („Planúce srdcia“) a v roku 1922 bolo založené Medzinárodné kultúrne centrum „Corona Mundi“ („Koruna Sveta“). V novembri 1923 otvorilo svoje brány newyorské Múzeum Nikolaja Rericha, ktoré obsahovalo najbohatšiu zbierku umelcových obrazov. Inštitúcie, založené Nikolajom Rerichom, sa stali hlavnými kultúrnymi centrami v Amerike a združovali okolo seba mnohých významných umelcov.
Vtedy, v roku 1923, sa splnil majstrov túžobný sen – 2. decembra N.K. Rerich a jeho rodina pricestovali do Indie. Tu sa začínajú prípravy na najdôležitejšiu cestu v živote veľkého umelca – expedíciu do ťažko dostupných oblastí Strednej Ázie. Tieto oblasti už dávno priťahovali pozornosť Nikolaja Konstantinoviča, nielen ako umelca, ale i ako vedca, ktorého zaujímalo množstvo problémov súvisiacich so svetovými migráciami starých národov a hľadaním spoločného zdroja slovanských a indických kultúr. Okrem čisto vedeckých cieľov mala expedícia aj dôležitú evolučnú úlohu. Najťažšia trasa výpravy viedla cez Sikkim, Kašmír, Ladak, Čínu (Sin-ťiang), Rusko (so zastávkou v Moskve), Sibír, Altaj, Mongolsko, Tibet, cez nepreskúmané oblasti Trans-Himalájí.
Význam a výsledky tejto jedinečnej expedície zatiaľ moderná geografická veda nedocenila. A medzi tým, vyplniac sen Prževalského a Kozlova, bola expedícia Nikolaja Konstantinoviča Rericha triumfom ruských výskumov v Centrálnej Ázii. Vďaka jedinečnosti trasy a zhromaždeným materiálom si expedícia môže oprávnene pripisovať osobitné miesto medzi najväčšími výpravami 20. storočia. Cesta trvala od roku 1924 do roku 1928. Po prvý raz boli na mapách vyznačené desiatky nových horských vrcholov a prechodov, boli objavené archeologické náleziská a našli sa najvzácnejšie rukopisy. Bolo zhromaždené obrovské množstvo vedeckého materiálu, napísané knihy („Srdce Ázie – Сердце Азии“, „Altaj – Himaláje – Алтай – Гималаи“), vzniklo asi päťsto obrazov, v ktorých umelec zvečnil osobitý a očarujúci svet, svet vysokej krásy.
Po ukončení výpravy v júli 1928, N.K. Rerich založil Himalájsky Inštitút vedeckých výskumov s názvom: „Urusvati“, čo v preklade zo sanskrtu znamená „Svetlo rannej hviezdy“. Na rovnakom mieste, v údolí Kulu, v západných Himalájach, našiel svoj domov Nikolaj Konstantinovič a jeho rodina. Tu v Indii, prešlo posledné obdobie umelcovho života.
V rokoch 1934-1935 viedol Nikolaj Rerich expedíciu do regiónov vnútorného Mongolska, Mandžuska a Číny, ktorú organizovalo Ministerstvo poľnohospodárstva USA s cieľom študovať rastliny odolné voči suchu. V čase, keď sa nachádzal na expedícii, prezident Múzea Nikolaja Rericha v New Yorku a dôverná osoba N.K. Rericha, americký podnikateľ Louis Horsch, sfalšujúc dokumenty a krivo obviniac Nikolaja Konstantinoviča, neoprávnene sa zmocnil časti akcií, ktoré patrili múzeu a vyhlásil sa za jeho vlastníka. Potajomky vyvážal obrazy, z ktorých si niektoré nechával pre seba. Väčšina obrazov bola vydražená a stále zdobia súkromné zbierky amerických zberateľov. Po nejakom čase, zamestnanci verní Rerichovcom, získali novú budovu Múzea a odkúpili významnú časť obrazov.
N. K. Rerich pokračoval vo svojej medzinárodnej kultúrnej činnosti. Vo svojich filozofických a umeleckých zápiskoch vytvoril úplne nový koncept Kultúry, založený na myšlienkach Živej Etiky. Kultúra, podľa N.K. Rericha, je úzko spätá s problémami kozmickej evolúcie ľudstva a je „najväčším základom“ tohto procesu.
V širokom koncepte kultúry N.K. Rerich zahrnul syntézu najlepších dosiahnutí ľudského ducha v oblasti filozofie, vedy, umenia a vzdelávania. Bol to Nikolaj Konstantinovič Rerich, ktorý ako prvý sformuloval zásadný rozdiel medzi konceptami kultúry a civilizácie. Ak Kultúra súvisí s duchovným svetom človeka v jeho tvorivom sebavyjadrení, potom civilizácia je len vonkajším usporiadaním ľudského života vo všetkých jeho materiálnych, civilných aspektoch. Stotožnenie civilizácie a Kultúry, tvrdil Nikolaj Konstantinovič, vedie k zmiešavaniu týchto konceptov a k podceňovaniu duchovného faktora vo vývoji ľudstva:
„Bohatstvo samo o sebe ešte nedáva Kultúru. Ale rozširovanie a zdokonaľovanie myslenia a cítenie Krásy dávajú to zjemnenie, tú ušľachtilosť ducha, ktorými sa vyznačuje kultivovaný človek. Práve on môže budovať svetlú budúcnosť svojej krajiny.“
Na základe tohto, ľudstvo by malo kultúru nielen rozvíjať, ale i povinne chrániť.
V 1930-tych rokoch, v predtuche blížiacej sa hrozby vojny, N.K. Rerich pripravuje návrh osobitej Dohody na ochranu kultúrnych hodnôt počas vojen a občianskych rozbrojov. Roerichov Pakt v sebe obsahoval veľkú výchovnú hodnotu. „Pakt na ochranu kultúrneho bohatstva je potrebný nielen ako oficiálny orgán, ale aj ako vzdelávací zákon, ktorý bude od prvých školských dní vychovávať mladú generáciu ušľachtilými myšlienkami o zachovávaní skutočných hodnôt celého ľudstva.“
Túto kultúrnu iniciatívu podporili najširšie okruhy svetového spoločenstva. Myšlienku umelca privítali R. Rolland, B. Shaw, R. Tagore, A. Einstein. K podpisu paktu došlo 15. apríla 1935 v Bielom dome vo Washingtone zástupcami USA a dvadsiatich štátov Latinskej Ameriky. Následne v roku 1954 Rerichov pakt vytvoril základ pre Haagsky „Medzinárodný dohovor o ochrane kultúrnych hodnôt v prípade ozbrojeného konfliktu“ a Rerichom navrhnutá špeciálna zástava, Vlajka Mieru, ktorá vyhlasuje všetky klenoty kultúry a umenia za nedotknuteľné, dodnes vanie nad mnohými kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami po celom svete.
Už od prvých dní druhej svetovej vojny využíval Nikolaj Konstantinovič Rerich každú príležitosť na pomoc vlasti, aj keď sa od nej nachádzal ďaleko. Spolu s mladším synom S.N. Rerichom organizoval výstavy a predaj svojich obrazov a všetky získané peniaze previedol do fondu Červenej armády. Napísal mnoho článkov v novinách, organizoval rozhlasové vystúpenia na podporu sovietskeho ľudu. Nebolo u neho jediného náznaku skľúčenosti a bezmocnosti. Aj v najkritickejších dňoch vojny v ňom existovala len dôvera vo víťazstvo ruského národa:
„Diskutovali sme s mnohými pochybujúcimi. Falošní proroci predpovedali najrôznejšie nešťastia, no vždy sme hovorili: „Moskva obstojí!“, „Leningrad obstojí!“, „Stalingrad obstojí!“ Takže odolali! Ku údivu celého sveta vyrástlo neporaziteľné ruské vojsko! “, napísal v roku 1943 vo svojom článku„ Sláva“ Nikolaj Konstantinovič.
V týchto pre Rusko hrozných rokoch sa umelec opäť vo svojej tvorbe obracia k téme rodnej krajiny. V tomto období vytvára množstvo obrazov – „Slovo o Pluku Igorovom – Pochod Igora (Слово о Полку Игореве – Поход Игоря, 1942)“, „Alexander Nevský – Ruská vojna (Александр Невский – Русская война, 1942)“, „Partizáni (Партизаны, 1943)“, „Víťazstvo – Hôrny had (Победа – Змей Горыныч, 1942)“, na ktorých pomocou obrazov ruských dejín predpovedá víťazstvo ruského ľudu nad fašizmom.
Zápisky a listy Nikolaja Konstantinoviča v tomto období, ako nikdy predtým, prizývajú k všeľudskej jednote a priateľstvu. To najdôležitejšie, hovoril N.K. Rerich, spočíva v nás samých, v sile nášho ducha, v našej vnútornej kultúre, ktorej základom je láskavosť, úsilie o poznanie a úcta ku Kráse.
Tieto výzvy nezostali nikdy len ideálom. Na týchto princípoch boli budované nielen výtvarné a literárne diela N.K. Rericha, ale i celý jeho život. Svedectvá súčasníkov nám okrem obdivu k všestrannosti tvorivého génia sprostredkúvajú obraz cieľavedomého človeka, udivujúceho svojou mimoriadnou duchovnou silou, vnútornou harmóniou a tiež neobyčajnou toleranciou k názorom iných ľudí.
O svetovom uznaní ruského umelca svedčí tá skutočnosť, že si ho viac ako sto ústavov, akadémií, vedeckých spoločností, kultúrnych inštitúcií po celom svete zvolilo za svojho čestného a riadneho člena. Veľkú úctu prechovávali k umelcovi aj v samotnej Indii – s Nikolajom Konstantinovičom sa osobne zoznámili slávni indickí filozofi, vedci, spisovatelia a osobnosti verejného života. Mnoho jednoduchých Indov ho uctievalo ako veľkého mudrca.
Uznania zásluh v spoločenskej, vedeckej a umeleckej činnosti nijako neovplyvnili postoj N.K.Rericha k vlasti. Vždy zostal vlastencom a ruským občanom, majúc vždy pri sebe len jeden pas – ruský. Myšlienka na návrat do vlasti ho nikdy neopustila. Hneď po skončení vojny umelec požiadal o vízum na vstup do Sovietskeho Zväzu. Ale uskutočnenie jeho úmyslov nebolo predurčené – uprostred príprav na cestu, 13. decembra 1947, skonal bez vedomia, že mu bolo odoprené vízum …
Na mieste pohrebnej hranice, pred tvárou majestátnych zasnežených vrcholov Himalájí, bol osadený veľký obdĺžnikový kameň, na ktorom je vytesaný nápis: „15. decembra 1947 tu bolo odovzdané ohňu telo Maharišiho Nikolaja Rericha – veľkého ruského priateľa Indie. Nech je vo svete mier. “
Svjatoslav N. Rerich – o Nikolajovi K. Rerichovi:
… Usiloval sa o Krásu vo všetkom: v maľbe, v literatúre a vo verejnom živote – je veľkolepým stelesnením mimoriadnej, Povznesenej Mysle. Dobrý a trpezlivý, nikdy nemrhajúci sekundou času nadarmo, harmonicky spájajúci pocity pracovného napätia a dobročinnosti, neustále mysliaci na blaho ľudí okolo seba, je – ako osobnosť – dokonalým príkladom človeka, pre ktorého sa život sa stal veľkým Hrdinstvom a vysokou Službou. Keď myslím na svojho otca, napĺňa ma nevýslovný pocit Lásky a Úcty k nemu za to, čo nám dal a stále dáva. Bol Skutočným vlastencom a vrúcne miloval svoju vlasť, no patril k celému Svetu. CELÝ SVET bol poľom jeho činnosti! ...
Výroky alebo úryvky z kníh Nikolaja K. Rericha:
„Posledná vojna medzi ľuďmi bude vojnou za pravdu. Táto vojna bude v každom jednom človeku. Vojna – s vlastnou nevedomosťou, agresiou, podráždením. A iba radikálna premena každého jednotlivého človeka sa môže stať počiatkom života všetkých ľudí v mieri.“
„Boj za pravdu je sejbou dobra. Krása žije v každom boji proti klamstvu, pokrytectvu, nespravodlivosti a nevedomosti. Vie niekto, ako a kde dozrejú plody hrdinského boja? A koho budú živiť? A aké záhrady vykvitnú zo semien dobra a práce?”
Ale blahovôňa bude liečivá.
A nám neprináleží posudzovať, kde bude obzvlášť potrebná.
Býva i ťažko. O tom je boj. O tom je bitva. A opäť je radosťou, ak sú súpermi tí, ktorí nimi mali byť. Urputný je boj, neodvolateľná je hliadka!
Dávno je povedané: „Ak si ustal, začni znova. Ak si unavený, začni znova a znova.“
„Ako sa svetlo oddeľuje od tmy, tak má žena dar oddeľovať v človeku dobré úmysly od zlých myšlienok. Vaše najlepšie myšlienky by mali patriť žene. Načerpajte z nich svoje morálne sily, ktoré sú pre vás nevyhnutné pri pomoci blížnemu. Neponižujte ju – ponížite iba seba. Týmto krokom stratíte cit lásky, bez ktorého tu na zemi nič neexistuje.“
„Keď prídete – príďte, akoby navždy.
Keď odchádzate – odíďte, akoby navždy.
Keď prídete – všetko vlastnite, pretože ste sa všetkého zriekli.
Odchádzajúc, zanechajte všetko, pretože ste všetko obsiahli.“
„Každý, pre koho Vzdelanosť a Kultúra nie sú prázdne frázy, musí vo svojom odbore, podľa svojich schopností, bojovať s nevedomosťou … Nevedomosť, zjavná i tajná, so všetkým svojim pokrytectvom a obratnosťou, – bohužiaľ ! – existuje všade … Je potrebná obrana všetkého najlepšieho, krásneho a osvieteného! Sláva obhajcom Kultúry! Sláva robotníkom Kultúry! Sláva nebojácnym!“
„Ty, ktorý poznáš clivotu pútnika – na všetkých púťach, všade na ceste, no nikdy nevieš, či si na ceste – dávam ti modrú hviezdu nevädze, nech ťa vedie. Na zlate ražných polí kvitnú modré hviezdy nevädzí. Ty, čo si prišiel, aké polia si zasial? Nechoď mimo polí túžiacich po láske, osievaj ich zlatom slobodných snáh. Vezmi klas, v ňom nájdeš zrná na siatie. Nech z každého zrna, ktoré zaseješ, vyrastie nový Svetlý Hrad a všetky nech sú Jedno. Neplodné sú polia bez vlahy … Na tvojej hrudi nech vykvitne šarlátový karafiát. Choď. Na ceste ťa stretnem Ja.“
Kniha “Legendy Ázie. Zbierka”
„V ktorej krajine najradšej žijete? – Samozrejme, v krajine Kultúry.
Komu pošlete svoje najlepšie myšlienky? – Kultúre.
Čomu venujete svoju osvietenú prácu? – Samozrejme, Kultúre.
Ako si obnovovať vedomie? – Víťazným svetlom Kultúry.
Ste rebeli? – V neustálej práci nemáme čas na rebéliu. Staviame. V pozitívnom utvrdzovaní a poznaní sa snažíme zlepšovať a ozdobiť pozemský život.„
Online galéria obrazov N.K.Rericha
Odporúčané články k téme Nikolaj Konstantinovič Rerich:
Najnovšie komentáre