V rozmedzí dvoch rokov, keď už cestoval po Ázii, vytvoril Rerich veľkolepú umeleckú sériu „Zástavy Východu“ (1924-1925), pozostávajúcu z 19 diel. Táto séria patrí k najvýznamnejším a najrozsiahlejším výtvorom umelca. Jednotlivé obrazy sú venované Učiteľom ľudstva: Mojžišovi, Kristovi, Budhovi, Mohamedovi, Konfuciovi, Lao-c‘, Nágardžunovi, Sergejovi Radonežskému a iným. Sú to zakladatelia svetových náboženstiev, veľkí reformátori, zobrazení v podobe ikonografických a symbolických obrazov. Sú to hrdinovia ducha, ktorí sa vždy náhlia pomáhať ľuďom, liečiť, neúnavne tvoriť s myšlienkami na dobro, opradení vyššou múdrosťou. Každý z nich je vnútorne spojený s celým svetom a disponuje bezhraničnou a neochvejnou duchovnou silou, potrebnou na mohutné vedomé činy, zamerané na svetové bytie a jeho evolúciu, v súlade s najvyššou vôľou Kozmického Magnetu.
Medzi slávnymi mysliteľmi a básnikmi starovekej Indie patrí jedno z hlavných miest právom Nágardžunovi (sanskrit „Premožiteľ Nága“), ktorý si vyslúžil prívlastok „Druhý Budha“. Je autorom rozsiahleho písomného dedičstva a zakladateľom mahájány, cesty Veľkého voza. Mahájána prekročila hranice mníšskych kláštorov a stala sa širokým spoločenským a kultúrnym prúdom štátov Hindustanu, strednej a východnej Ázie. Mohutná sila Lásky a Súcitu ku všetkému živému určila trvalú hodnotu jeho diel.
Podľa lamaistickej tradície sa Nágardžuna narodil približne štyri storočia po Budhovej paranirváne, t. j. v prvom storočí pred Kristom a žil šesťsto rokov. Najdôveryhodnejšie obdobie jeho činnosti je v druhom a treťom storočí nášho letopočtu. Legendy rozprávajú zaujímavú epizódu z jeho života, ktorá hovorí o tom, ako sa nebojácny Nágárdžuna učil múdrosti z rozhovorov s Nágom, hadím kráľom.
Nágovia v indickej mytológii sú polobohovia podobní hadom. „Sú strážcami pokladov a posvätných hraníc, chránia posvätné Učenie pred akoukoľvek profanáciou a dovoľujú dotýkať sa ho len pripraveným a zasväteným. Hady symbolizujú múdrosť.“ Existuje legenda o tom, ako sa raz Budha stretol s dvoma hadmi chrliacimi dym a oheň. S pomocou vyšších síl Osvietený hady porazil a premenil ich. Predpokladá sa, že Budha svoje pravé učenie zatajil a odovzdal ho len Nágom. Mali ju uchovávať dovtedy, kým ľudia nedozrejú k jeho pochopeniu.
V neskoršom živote Nágardžuny sa opisuje, ako ho dračí kráľ Nágardžja vzal do svojho paláca na dne jazera a ukázal mu sedem vzácnych klenotníc s knihami s posvätným obsahom. Nágardžuna ich čítal 90 dní a uvedomil si jednotný význam sútier. Potom mu Nágaradža odovzdal zachované posvätné texty.
Do dnešných dní sa zachovali dve prípravné kresby pre Rerichov obraz. Jedna z nich je počiatočným vyjadrením myšlienky. Ako vždy, Rerich stelesnil rodiacu sa myšlienku ľahkým, sotva postrehnuteľným dotykom ceruzky s mnohonásobným opakovaním ťahov, s „pátravým“ pohybom ruky, aby načrtol potrebné kontúry. V strede kresby je postava kráľa Nágov vystupujúceho z jazera Jumtso ( jazero Jamdok, ktoré sa nachádza v centrálnej časti južného Tibetu) v ľudskej podobe, s korunou na hlave. Priestor uzatvárajú kužele hôr. V ľavom dolnom rohu je zobrazený sediaci Nágardžuna. V konečnej verzii bude presunutý doprava.
Na druhej kresbe, kompozične bližšej k maľbe, Rerich špeciálne rozpracoval podobu Nága. Línia je tu rýchlejšia a istejšia. Je zaujímavé, že autor pristúpil k určitému skomplikovaniu deja a vo všeobecných obrysoch reprodukoval mytologický dej zrodu najvyššieho božstva, stvoriteľa sveta – Brahmu. Podľa legendy sa Brahma zjavil na lotosovom kvete, ktorý vykvitol z pupka Višnu. Samotný Višnu pohodlne leží na hadovi Šéšovi vedľa svojej manželky Lakšmí. Niekoľko úsporných línií načrtáva božské postavy s lotosovým púčikom obklopeným hadími hlavami.
Na konečnej Rerichovej maľbe Višnu a Lakšmí chýbajú, ale na Nágaradžovej (Nágovej) hrudi je vidieť Brahmu v ohnivej žiari. Tradične sa zobrazuje ako červený, so štyrmi hlavami a štyrmi rukami, žiariaci ako tisíc slncí, sediaci na rozkvitnutom mnohokvetom lotose. Kráľ Nágov sa vztyčuje v podobe mnohohlavého hada, pripomínajúceho dáždnik z kapucní kobier. Rerich tu nadväzuje na tradičnú ikonografiu, živo vyjadrenú napríklad v kamenných sochách z Adžanty zo VI. storočia. Telo Nága je ovinuté okolo sopky, zadržiava podzemný oheň a nedovoľuje zázračnému kvetu Všeprekonávajúcej Múdrosti, aby zahynul. Postava Nágardžunu, nehybného ako hory, zosobňuje duchovnú pevnosť: odkryla mu cestu k skrytému poznaniu Kráľa nágov.
Význam tajomných znakov vytesaných na skale v ľavom rohu obrazu sú objasnené vďaka Nágardžunovým vlastným slovám:
Vedz teda, že myšlienky sú ako kresby
Na hladine vôd, na zemi a na skale.
Tie prvé sú lepšie pre zatemnených;
Posledné sú Lepšie pre Spravodlivých, čistých.
Čo prorokujú starodávne znamenia? Nie azda záhubu sveta? Veď nie je náhodou, keď obloha znepokojivo horí. Veď podľa Brahmovych plánov po Kali Juge oheň predierajúci sa z dna oceánu zničí Vesmír…
Budú mať teraz spravodliví a čistí dostatok vedomostí a odvahy zachrániť planétu pred hroziacou katastrofou? Budu dbať na prastarú múdrosť a ochránia krásu Zeme? Takéto myšlienky, naplnené súzvukom so súčasnými témami, vyvoláva tento obraz, inšpirovaný hlbokými symbolickými obrazmi indickej kultúry.
Mytologický symbol hada alebo nága neoznačuje ani tak múdrosť hada alebo samotnej matérie, ako múdrosť toho, kto túto matériu prekonal, dokázal ju zduchovniť a vďaka tomu získal prístup k samotnému zdroju múdrosti. Múdrosť – najvyššie vnútorné poznanie – totiž vzniká až vtedy, keď vzájomné pôsobenie ducha a hmoty prejde buď do harmónie týchto dvoch protikladných princípov, alebo do ešte vyššieho štádia – syntézy. A vtedy je zasvätenec alebo víťaz označený symbolom ním premenenej hmoty – hadom. Egyptskí faraóni, pôvodne zbožštení, ešte dlho nosili na svojich korunách hlavu kobry na znak víťazstva nad hmotou, ktoré urobilo niektorých z ich veľkých predchodcov múdrymi.
V jednom zo svojich listov E. I. Rerichová napísala: „Ureus – je posvätný symbol zobrazujúci hlavu kobry, ktorú nosili na pokrývke hlavy Zasvätení a faraóni v Egypte, a tak isto zdobí aj indických Bohov. Ureus je teda symbolom zasvätenia a skrytej múdrosti. Had bol odjakživa symbolom múdrosti a starovekí mudrci Indie sa nazývali Nágmi.“
Na tomto obraze chaos predstavuje podzemný oheň uväznený špirálami hada. Tieto špirály predstavujú postupné, gradujúce cykly ovládnutia živelných síl planéty. Kruhy špirál – životné kruhy adepta Nágardžunu, jeho život strávený v zápase, v tvorivej transmutácii nižších energií do vyšších foriem planetárnej tvorivosti – ho napokon priviedli ku konečnému víťazstvu nad nižšími pólmi tvorivej energie. Sopku pozemských vášní a strastí postupne vzostupnými cyklami vôľa adepta úplne zovrela. Čaša víťazných skúseností sa naakumulovala a teraz bude vzostúpená, t. j. posledné hrdinstvo oslobodzuje víťaza od nutnosti ďalších vtelení na Zemi a dáva mu právo prejsť na ďalší stupeň kozmickej evolúcie – do ďalšieho sveta na schodisku siedmich planét.
Obraz symbolizuje apoteózu ľudského ducha a završujúci moment jeho pozemskej evolúcie, kedy sa vo vedomí Víťazného Nágardžunu spoja tri svety: fyzický, Jemnohmotný a Ohnivý Svet. Fyzický svet je reprezentovaný hmatateľným svetom hôr, skál a jazera. Jemnohmotný svet predstavuje sopka s potenciálom moci podzemného ohňa, ako akumulácie energí chaosu a nižších energií astrálneho sveta a nakoniec Ohnivý Svet, reprezentovaný ohnivou Čašou, čašou syntézy, jednoty troch svetov a všezahrňujúcej Božskej Múdrosti.
Nágardžuna na obraze realizuje Ohnivú Jógu – zlučuje zduchovnelú hmota; zušľachtené vyššie emócie a pocity; a čistý Oheň Priestoru. Tri sféry, tri Svety, tri Hrdinstvá boli zjednotené v jednotnom úsilí a upriamení ku Veľkému Ohnisku, Fokusu syntézy srdca a mysle, tri body v Zjednocujúcom Kruhu všeprenikajúceho čistého Ohňa Priestoru. Vôľa Kozmického Magnetu sa naplnila.
Na obraze je v hrdinstve Nágardžuny stelesnený ideál úspešnej evolúcie ľudstva na našej planéte.
N.K.Rerich – Nagardžuna – Víťaz nad hadom (Нагарджуна – Победитель Змия, 1925)
