„Tá, ktorá si zakryla Tvár, ktorá tká priadzu Ďalekých Svetov, Vyslankyňa Nevysloviteľného, Vládkyňa Neuchopiteľného, Darkyňa Neopakovateľného. Na Tvoj príkaz mlčí oceán a víry kreslia línie neviditeľných znamení. A Ona, ktorá skryla Svoju Tvár, bude stáť Sama na stráži v žiari znamení. A nikto nevystúpi na vrchol, nikto neuzrie žiaru Dodekaedra, znamenia Jej moci. Zo špirály Svetla znak utkala Sama v mlčaní. Ona je sprievodkyňou tých, ktorí kráčajú na hrdinstvo. Štvoruholník – znak Utvrdenia – odhaľuje Ona ako pripomenutie pre tých, ktorí sa odhodlajú rozhodovať“. (N. K. Rerich. Ríša Svetla, Riga, 1992).
“ Rádž Rádžešvarí“ – Všemohúca Matka. Tebe spieva hinduista dávnych čias a hinduista našich dní. Tebe ženy prinášajú zlaté kvety a pri Tvojich nohách zasväcujú plody, posilňujúc nimi krb domu. A po spomienke na Tvoj obraz ho ponárajú do vody, aby sa Krásy sveta nedotkol žiadny nečistý dych.
Tebe, Matka, je pomenované miesto na Bielej Hore, ktorému sa nikto nevyrovná. Lebo tam budeš stáť, keď príde hodina krajnej núdze, keď pozdvihneš Ruku za záchranu Sveta a obklopená všetkými víchrami a všetkým Svetlom budeš stáť ako stĺp priestranstva a zvolávať všetky Sily ďalekých svetov.“ (N. K. Rerich. Ohnivá Pevnosť, 1991).
Hrany Agni Jógy 1958 (M.M.) (Matka Sveta)
Obraz „Madonna Laboris“ namaľoval N. K. Rorerich v Kulu (India) v roku 1931 a do Rerichovho múzea v New Yorku bol privezený v novembri 1931. Obraz bol pre múzeum taký cenný, že vo februári 1932 bola jeho reprodukcia uverejnená na obálke katalógu múzea.
V polovici 30. rokov 20. storočia sa obraz stal súčasťou zbierky Lewisa Horscha a neskôr ho kúpil anonymný súkromný zberateľ, ktorý bol členom amerického rádu Rosenkruciánov.
Hoci obraz bol na stenách newyorského Rerichovho múzea len krátko, stal sa mimoriadne cenným a inšpiratívnym pre mnohých Rerichových spolupracovníkov. Jedna z Rerichových blízkych spolupracovníčok a žiačok, Katherine Campbell-Stibbe, spomína, že poprosila Rericha, aby pre ňu osobne namaľoval menšiu kópiu obrazu „Madonna Laboris“. Rerich súhlasil a v roku 1934 jej daroval zmenšenú verziu obrazu, mierne pozmenenú, ale pripomínajúcu pôvodné majstrovské dielo, na ktoré Katherine tak s nehou spomínala.
Rerich poradil Katherine, aby si obraz zavesila nad posteľ, aby obraz stále živil a podporoval jej ducha. Obraz visel nad jej posteľou až do jej smrti. Obraz je teraz v zbierke Múzea Nikolaja Rericha v New Yorku.
Ak Nebeskú Kráľovnú umelec zobrazil v stave modlitby , s dlaňami otvorenými k svetu – symbolom dávania, potom vidíme, ako sa z týchto k modlitbe zložených rúk, zo srdca Božej Matky, k ľuďom tiahne strieborná niť spásy. Je to práve tá Šatka, ktorú od dávnych čias spúšťa Matka do najnižších vrstiev pozemského sveta, aby nedovolila ľudským dušiam zahynúť, pokiaľ dokážu využiť Najvyššiu Pomoc a vystúpiť do Sfér Svetla.
Kto túto pomoc prijíma? Vidíme dve postavy, muža a ženu, ako unikajú z pekelných plameňov. Už v sebe niečo prekonali a viac nepatria do týchto temných vrstiev. Naznačuje to biela farba týchto postáv, vo vzdialenom súlade so žiarou Matky Božej. Žena vystupuje ako prvá a cítiť v nej mimoriadne úsilie a snahu o vzostup. Iba takýmto spôsobom – „prostredníctvom osobného horlivého úsilia“ môže človek vystúpať k tomuto svetlému cieľu…“
Matkina trpezlivosť je bezhraničná, Jej milosrdenstvo je veľké a dlho čaká na chvíľu, kedy Jej deti po budú môcť prijať Jej pomoc po zložení skúšok. Rerich svojím obrazom akoby chcel povedať, aká veľká radosť by mala napĺňať ľudí v myšlienke, že nie sú sami, že „Tí, čo sú tam …, nás milujú a volajú“, že Ich súcit je veľký a Ich srdcia sú navždy otvorené pre pomoc.
Vo svojej obrazovej alebo literárnej tvorbe Nikolaj Rerich často používal jazyk podobenstiev, pričom si želal, aby človek sám pochopil niečo dôležité, dotkol sa pokladu nového poznania a tešil sa z jeho nadobudnutia. Vo svojom majstrovstve obrazného jazyka bol neprekonateľný! N. K. Rerich prerozprával dej obrazu „Práca Matky Božej“ nasledovne: „Dojímavo a precítene zasvätilo kresťanstvo Matke Božej nasledujúcu legendu:
„Znepokojil sa Apoštol Peter, strážca kľúčov od Raja. Hovorí Hospodinovi: „Celý deň strážim bránu a nikoho nevpúšťam, no ráno sú v Raji noví ľudia.“ A Hospodin odvetil: „Poď, Peter, poďme na nočnú stráž.“ Išli teda nocou a vidia: Presvätá Bohorodička spustila dolu za stenu raja Svoju snehobielu šatku a prijíma po nej nejaké duše. Rozohnil sa Peter a chcel zasiahnuť, ale Hospodin mu pošepkal: „Tíško! Neprekážaj!„“ (N. K. Rerich)
