Jurij N. Rerich (16.8.1902 – 21.5.1960) bol starším synom Nikolaja Konstantinoviča Rericha a Eleny Ivanovny Rerichovej. Vo svojom čase bol najvýznamnejším ruským orientalistom, jazykovedcom, historikom umenia, etnografom, cestovateľom, odborníkom na jazyk a kultúru Tibetu. Bol autorom prác o dialektológii tibetského jazyka, zostavovateľom viaczväzkového tibetského slovníka a mongolológom. Akademicky bol doktorom filologických vied, profesorom, riaditeľom Inštitútu himalájskych štúdií Urusvati, vedúci sekcie filozofie a dejín náboženstva Ústavu orientalistiky Akadémie vied ZSSR.
Hovorí o ňom Mária Filippovna Drozdova-Černovolenko, manželka výtvarníka a skladateľa Viktora T. Černovolenka. Obaja sa s Jurijom Nikolajevičom stretli viackrát počas moskovského obdobia jeho života (1957-1960):
„Jurij Nikolajevič sa vyznačoval pozoruhodnou skromnosťou vo vzťahu k ľuďom, ktorí ho obklopovali, ktorí prichádzali na stretnutia, ktorí s ním komunikovali…. Vždy ma udivovala jedna vec. Bola to jeho skromnosť a spôsob, akým sa nevyvyšoval nad ostatných. To je úplne iná úroveň správania, pre nás úplne neznáma. Vedel, kde, kedy a pri akej príležitosti má hovoriť. Každá jeho veta bola dôležitá. Raz sme mali rozhovor, v ktorom nám povedal, že musí prehovoriť na pozvanie jednej spoločnosti. Potom, keď sa prejav uskutočnil, sme sa ho spýtali: Ako to bolo? Odpovedal: „Viete, veľa sme hovorili, ale vznikol dojem, že sme hovorili o ničom“. To ho charakterizuje aj ako človeka.
Človek s veľkými vedomosťami, ktorý nikomu nič nevytkol. Bol prekvapujúco skromný, úžasne hĺbavý rozprávač. Nikdy nedal najavo, že vie všetko. Vždy sa správal k partnerovi na akejkoľvek úrovni s hlbokou úctou. Mal túto úžasnú ľudskú vlastnosť.
Na všetky otázky odpovedal trpezlivo a ochotne. Každý, kto sa s ním stretol, dostal nielen vedomosti, rady, pomoc, ale aj veľkú duchovnú radosť a odchádzal s novým nábojom energie, inšpirovaný.
Jurij Nikolajevič nikdy nepoučoval, nešíril pravdu, nehlásal, ale niekedy nenápadne, akoby náhodou, hovoril o tom najdôležitejšom, najpotrebnejšom pre diskutujúceho.
V nasledovnom, o ňom hovorí Gunta Richardovna Rudzite:
„Snažil sa vzdelávať. Učil, že najnebezpečnejšia vec je malicherný strach. Z toho pramenia ostatné veci. Ale neučil priamo: „Neboj sa a hotovo.“ Nie, on sa s niekým rozprával a zrazu, len tak mimochodom, povedal o škodlivosti malého strachu. A to tak nenápadne. Počúvala som medzi tým, nie veľmi pozorne, ale tieto slová boli adresované mne a ja som si ich všetky všimla. Ale keby ma učil, tak by som mala vnútorný odpor, tvrdohlavosť. Ale on sa snažil čo najmenej ukazovať prstom, hovoriť nepoučujúcim tónom, ale vyjadriť podstatu nejakého javu. Ťažko povedať – tie najmenšie momenty, je ich veľa“.
Jurij Nikolajevič sa pri všetkej svojej otvorenosti a dobrosrdečnosti veľmi odmietavo staval k ľuďom s nejakými astrálnymi javmi – rôznymi „víziami“, počúvaním hlasov a inými fenomenálnymi sklonmi. Rezolútne odmietal akúkoľvek komunikáciu s nimi.
Keď sa niekto obrátil na Jurija Nikolajeviča s otázkou „Čo robiť?“, odpovedal jednoducho:
„Je potrebné prebudiť nadšenie a hrdinstvo. Treba podporovať entuziazmus vo všetkom, ak je zameraný na spoločné dobro.“
On sám bol skutočným askétom, skutočným služobníkom spoločného dobra. Jeho cesta bola cestou obetavej služby, zbavenej akýchkoľvek osobných podtónov. V knihe „Osvietenie“ sa píše:
„V Našom chápaní možno nazvať askétom iba toho, kto sa vedome zriekol osobného a preniesol svoje vedomie do mysle o evolúcii Sveta.“
Všetci, ktorí prišli do kontaktu s Jurijom Nikolajevičom, intuitívne cítili význam pozorovaného javu. Často jedno stretnutie s Jurijom Nikolajevičom, jeden rozhovor s ním radikálne zmenil názory a predstavy ľudí a niekedy aj ich životy. Tak jedna žena, ktorá mala len raz možnosť rozprávať sa s Jurijom Nikolajevičom na výstave, neskôr povedala: „To, čím som bola pred stretnutím, je jeden život, a po ňom – iný. Zmenil celý môj život“.
Čo je príčinou takéhoto vplyvu Jurija Nikolajeviča na ostatných? V čom spočíva tajomstvo jeho osobnosti? Zdá sa, že takýto vplyv spôsobuje zvláštna presvedčivosť jeho slov. A túto presvedčivosť dávali slovám nielen a nie až tak vedomosti a erudícia Jurija Nikolajeviča, ale to, že bol tým vzácnym človekom, ktorý nielen vedel, aký by mal byť dokonalý človek, ale to aj sám v sebe realizoval. On sám v sebe, vo svojej podstate zhromaždil najvzácnejšiu syntézu pozoruhodných ľudských vlastností.
S vonkajšou neuveriteľnou, šokujúcou jednoduchosťou v ňom bolo cítiť bezodnú, bezhraničnú hĺbku duchovného Kozmu. A každý mal k týmto hlbinám prístup do tej miery, do akej do nich mohol preniknúť on sám. Mnohí intuitívne cítili jeho vnútornú veľkosť. A len málokto si ju vedel vysvetliť.“
Zo spomienok na J. N. Rericha. Na základe materiálov z konferencie v Novosibirsku (1992) Grebennikova N.E.
Svjatoslav Nikolajevič Rerich povedal o svojom bratovi: „Jurij Nikolajevič je obrazom skutočného, oduševneného vedca-mysliteľa, človeka najvyššej duchovnej harmónie. Dokonale chápal, že vyššie dosiahnutie človeka spočíva v sebazdokonaľovaní osobnosti, že len neustálou prácou na sebe a rozvíjaním v sebe vlastností, ktoré sú vlastné človeku usilujúcemu sa o dokonalejší život, môže všestranne obohatiť svoju odbornosť a pozdvihnúť ju nad úroveň každodenného života“
„Je ťažké vyjadriť niekoľkými skromnými slovami mnohotvárny, hlboký, zložitý a zároveň taký jednoduchý a krásny obraz môjho brata Jurija Nikolajeviča. Obraz človeka, ktorý každú chvíľu svojho života venoval svojej obľúbenej vede a vždy sa snažil, aby konal všetko čo najlepšie, čo najpríťažlivejšie. Oddaný službe svojim blížnym. Skutočne svetlý obraz. Vždy vnímavý, láskavý, starostlivý a zároveň odvážny a silný. Výnimočne čistý a čestný.“
N.K. Rerich. Listy z denníka, zv. 3. Grabar (02.04.1947)
„Jurij je tak veľmi potrebný – ako indológ, sanskritológ, tibetológ a mongológ, ktorý nielenže dôkladne študoval pramene, ale aj ovláda jazyky – nevídaná kombinácia, tak veľmi potrebná pri zvýšenom význame Ázie. Minule nám prečítal svoje najnovšie dielo: Úlohy tibetológie, ktoré vychádza z nových informácií. Význam tibetskej historickej literatúry je obrovský. Indiu, Čínu, Mongolsko, Afganistan, Nepál, Bhután – jedným slovom, všetky východné krajiny nemožno v plnom rozsahu študovať bez oboznámenia sa s historickými prameňmi Tibetu – veľkej križovatky, donedávna úplne zabudnutej. Áno, naša vlasť sa vydá na nové cesty vybavená novými poznatkami. <…> Budú Jurijove diela – „Dejiny Strednej Ázie“, „Dejiny Tibetu“, „Tibetský slovník“, štúdie o nárečiach, o umení, o našej expedícii, o zvieratách, o Geserovi a mnohé správy vypracované v Ázijskej spoločnosti – dlho len v zásuvke? Prečo by mal všetok tento cenný materiál, nahromadený počas štvrťstoročia, ležať ľadom a nepotešiť našu vlasť? Ázijská spoločnosť teraz vydáva Jurijovo veľké dielo (1200 strán) v angličtine. Kedy v ruštine? Ako vlastenec som pobúrený. Všetko pre vlasť!“
Prečítajte si rozsiahly článok o Jurijovi N. Rerichovi – Hviezda hrdinu
J.N. Rerich vo svojom moskovskom byte (1957-1960)
