16.8.2022 uplynulo 120 rokov od narodenia Jurija Nikolajeviča Rericha, staršieho syna Eleny I. Rerichovej a Nikolaja K. Rericha. Prečítajte si článok o tomto obdivuhodnom a odvážnom človeku.
Hviezda Hrdinu
Е.I. a N.K. Rerichovci vždy štedro rozdávali po celom svete duchovné poznanie, ktoré získali od svojich Učiteľov. Ako hlboko vlasteneckí ľudia sa však snažili preniesť svoje umelecké dedičstvo predovšetkým do svojej vlasti, do Ruska. Počas ich života však vlasť tento neoceniteľný dar nemohla prijať: v krajine vládla diktatúra a v humanistických myšlienkach ezoterickej filozofie Východu videla Stalinova cenzúra len ideológiu, ktorá jej bola cudzia – nič viac. Manželia Rerichovci zomreli bez toho, aby sa im splnil ich vytúžený sen – odovzdať Rusku svoje neoceniteľné tvorivé dedičstvo – obrazy, umelecké diela, knihy, archívy. Túto misiu podnikol Jurij Nikolajevič Rerich, starší syn Nikolaja Konstantinoviča a Eleny Ivanovny, vedec v oblasti východných štúdií s celosvetovou reputáciou. Človek s jedinečnými encyklopedickými vedomosťami, autor brilantných vedeckých prác, polyglot, ovládajúci viac ako tridsať zložitých jazykov Východu, historik, filozof, umelecký kritik, znalec etnopsychológie, náboženstiev a národných kultúr Východu, Jurij Nikolajevič dostával pozvania pracovať na najlepších univerzitách v USA a Európe. Ale rovnako ako jeho rodičia, aj najstarší syn Rerichovcov chcel pracovať pre svoju vlasť…
Návrat
Po nástupe Nikitu Chruščova k moci v Sovietskom zväze a nástupe politického „rozmrazovania“ vedec dúfal, že sa vráti do Ruska. Počas Chruščovovej návštevy Indie, kde celá rodina Rerichovcov žila posledné roky, sa Jurij Nikolajevič stretol s generálnym tajomníkom a dostal od neho povolenie vrátiť sa do vlasti. Rerichovým snom bolo obnoviť kedysi brilantnú ruskú školu orientalizmu. Bolo rozhodnuté, že povedie jednu z pobočiek Ústavu orientalistiky Akadémie vied ZSSR.
Moskovských intelektuálov ohromila už samotná skutočnosť, že na Inštitúte orientalistiky otvorili sekciu dejín indickej filozofie a náboženstva. Ako spomína T. J. Elizarenková, žiačka J. N. Rericha, na tie časy to bolo úplne neuveriteľné. Významnú úlohu v tejto udalosti zohralo osobné čaro Jurija Rericha, mimoriadna inteligencia a duchovná sila, ktorú pociťoval každý, s kým mal príležitosť komunikovať. T. J. Elizarenková o svojom učiteľovi napísala: „Bol to veľmi zvláštny človek, z ktorého vyžarovala úžasná sila. Jurij Nikolajevič mal Chruščova veľmi rád. Bol nepredvídateľný. Povedal: „Čo chcete? Sektor? Prosím.“
V auguste 1957 pricestoval do Ruska J. N. Rerich. Ako dar ruskému ľudu priniesol vedec celú časť dedičstva svojich rodičov – viac ako 400 obrazov N. K. Rericha, obrovskú knižnicu vzácnych starovekých rukopisov v rôznych východných jazykoch, ktorá je súčasťou rukopisného archívu N. K. a E. I. Rerichovcov, starobylé ruské ikony, ktoré sa nachádzali v rodine Rerichovcov, ako aj zbierku diel východného umenia – obrazov, sôch a sošiek. Najlepšie múzeá v zahraničí by za získanie tejto zbierky zaplatili obrovské sumy peňazí, ale Jurij Rerich ju radšej daroval ruskému ľudu bez toho, aby dostal čo i len symbolickú odmenu. Jedinou podmienkou, pod ktorou previedol zbierku do Ruska bolo, že obrazy N. K. Rericha nebudú ležať v sklade, ale budú vystavené na stálej výstave – tak, ako celý život pracovali samotní Rerichovci.
Po návrate do vlasti si bol Rerich dobre vedomý politickej situácie, ktorá v tom čase v krajine vládla. Do ZSSR sa vrátil v čase, keď ešte neboli rehabilitovaní všetci vyhnanci, keď boli niektorí stúpenci Rerichovho učenia – Agni jógy alebo Živej etiky – stále väznení v táboroch za svoje presvedčenie. Ale ani pod drobnohľadom cenzúry najstarší syn Rerichovcov nemienil pred ľuďmi skrývať ideologické základy otcovho diela. O veľkých filozofických myšlienkach umelca, úžasných starovekých vedomostiach, ktoré sú obsiahnuté v jeho diele, sa v Rusku v tom čase báli otvorene hovoriť. Ale Jurij Rerich sa nebál povedať to svetu. Mal priniesť domov nielen umelecký odkaz N. K. Rericha, ale aj veľké filozofické myšlienky, ktoré boli základom jeho diela.
„Hviezda v srdci Ruska“
Napriek obrovskému pracovnému vyťaženiu v Inštitúte orientálnych štúdií organizoval Rerich výstavy diel N. K. Rericha v Moskve, Leningrade, Kyjeve a Tbilisi. Výstavy mali nevídaný, obrovský úspech. Pred múzeami sa tvorili dlhé rady, ľudia stáli vonku 4-5 hodín, len aby sa dostali do sál. Návštevníci pocítili jedinečnosť a nesmiernosť Rerichových umeleckých obrazov, duchovnú hĺbku myšlienok, ktoré sa skrývali v jeho obrazoch. Návštevníci boli očarení úžasnou krásou horských krajiniek, ktoré umelec namaľoval, zvučnou čistotou farieb a duchovnou silou maliarskych obrazov veľkého majstra. V knihách recenzií na výstavách sa objavili záznamy, ktoré najlepšie svedčia o tom, aký vplyv mali Rerichove obrazy na ľudí. „Toto umenie je ohňom srdca“, „Toto je prameň vlahy, áno, krása spasí svet!“, „Hviezda spadnutá do srdca Ruska“.
„Hviezda v srdci Ruska“ nebol len umelecký odkaz Rerichovcov, ktorý sa vrátil do vlasti, ale aj dielo samotného Jurija Nikolajeviča Rericha.
Obrovský úspech výstavy sa okamžite pretavil do masového záujmu o diela Jurija Rericha. Jurij Rerich prednášal v múzeách, výstavných sieňach, inštitútoch a kultúrnych domoch. Pozvali ho do rozhlasu, podľa jeho scenára bol nakrútený prvý film o N. K. Rerichovi. V podmienkach totalitnej ideológie a prísnej cenzúry sa to všetko zdalo úžasné, nepravdepodobné. Na pozadí sterilných, abstraktných „straníckych“ ideálov vnikli do ruskej spoločnosti iné, živé skutočne duchovné ideály a princípy ako závan čerstvého vzduchu. Ako lúč svetla naplnili Poznaním milióny duší, ktoré sa dusili v zovretí duchovného vákua – ako nevyhnutného dôsledku totality.
Činnosť Jurija N. Rericha bola revolučná a vzdelávacia nielen vo verejnom živote, ale aj vo vede. Stačí si pripomenúť, aké boli poststalinské časy, aby sme ocenili obetu vedca, ktorý sovietskej vede a kultúre zasvätil najplodnejšie roky svojho života. Politické rozmrazenie trochu zmiernilo, ale nezničilo totalitnú ideológiu, ktorá v krajine vládla. Činnosť vedy stále riadili stranícke orgány. Ak sa pokyny nesplnili, všemocný a všadeprítomný KGB vykonal „nápravu“. Aký veľký bol rozdiel medzi slobodnou vedou, ktorú predstavoval J. Rerich a sovietskou vedou, ideologizovanou a podriadenou politickým záujmom straníckych vodcov. V tom čase sa religionistika ako vedný odbor zhodovala s vedeckým ateizmom a štúdium svetovej filozofie sa obmedzovalo na kritiku „nemarxistických“ myšlienok. Nie je ťažké pochopiť, aký bol sovietsky orientalizmus s takýmto „vedeckým“ prístupom ku všetkému, čo nemalo marxistický pôvod. Legendárna petrohradská škola orientalizmu, známa v celom vedeckom svete, bola v 30. rokoch 20. storočia zničená. V Stalinových táboroch zomreli vedci s medzinárodným renomé. Zdalo sa, že ruská orientalistika navždy stratila svoj niekdajší svetový význam a stala sa teoretickou pomôckou vedeckého ateizmu. Mnohé predmety sa v orientálnom vzdelávacom systéme ZSSR vôbec nevyučovali: neboli na ne špecialisti. J.N. Rerich sa rozhodol prevziať túto nevďačnú úlohu a zvýšiť úroveň orientalistického vzdelávania v ZSSR. Bolo však možné spojiť skutočný výskum v oblasti orientalistiky s prokrustovským lôžkom ideologického dogmatizmu? Bolo možné študovať a vyučovať jazyky, literatúru, náboženstvo, filozofiu Orientu bez toho, aby sa odhalili hlboké duchovné a etické princípy, ktoré sú základom orientálnej mentality, orientálnej psychológie? Nie. A J.N.Rerich to pochopil lepšie ako ktokoľvek iný. Rozhodol sa tak z hľadiska svojho vedeckého, ako aj občianskeho postavenia. Jeho voľba bola na strane Pravdy. V tých rokoch však bola Pravda, rovnako ako skutočná veda, nebezpečná pre celý štátny systém, založený na úplne iných princípoch. A keď si Rerich zvolil cestu skutočnej vedy a nesledoval vnucované ideologické smernice – na druhej strane jeho voľby stála celá mašinéria štátnej ideológie s jej jasnými a tichými metódami potláčania „javov, ktoré sú nám cudzie“. A tak isto aj vedenie Inštitútu orientalistiky, ktoré bolo úzko spojené s „orgánmi“ a ktoré slepo slúžilo zakoreneným ideologickým dogmám. Študenti a zamestnanci Jurija Rericha zhodne konštatujú, že hlavným problémom vedcovho života a práce vo vlasti bola jeho sloboda myslenia. Jeho žiačka T. J. Jelizarenková pripomenula, že Rerichov sektor žil v Inštitúte orientalistiky vlastným životom, odlišným od života Inštitútu. Vedenie Inštitútu orientalistiky s tým nemohlo nič urobiť, pretože sektor bol Rerichovi pridelený Chruščovom. Ale ani s tým sa nedokázali zmieriť. To vytvorilo veľmi zvláštnu atmosféru a vzťah k práci Jurija Nikolajeviča. Jeden zo žiakov Jurija Rericha, významný vedec orientalista G. M. Bongard-Levin, spomínal: „Takmer všetci chápali rozsah Rerichovej osobnosti ako vedca a vlastenca Ruska, napriek tomu bol postoj k nemu nejednoznačný. Vyčítali mu jeho religiozitu, nepochopenie marxistického učenia…“.
„Centrum vedomia“
Áno, Rerich bol skutočne disident. Nechcel sa prispôsobiť prísnemu rámcu vtedajšej cenzúry. A čo je najdôležitejšie, nechcel skrývať svoje skutočné názory. Svoj nesúhlas neskrýval, naopak, delil sa oň s ostatnými. Stretli sa s ním spisovatelia Ivan Jefremov, Konstantin Paustovský, Leonid Leonov, umelci Černovolenko, B. Smirnov-Rusetsky, ktorí od neho dostali vtedy zakázané knihy Živej Etiky. V Moskve ho navštevovali členovia Rerichových spolkov, ktoré boli v 30. rokoch rozdrvené a mladí členovia budúceho Rerichovho hnutia v Rusku. Rerich sa stretával s polo-ilegálnymi vedcami, ktorí diskutovali o zakázaných témach, najmä o vplyve kozmického žiarenia a energií na ľudí a prírodu… Ako spomína Gunta Rudzite, aktívna členka Rerichovho hnutia v Lotyšsku, niektorí vedci, ktorí prichádzali na tieto tajné stretnutia, nosili vo vreckách búnd knihy Agni jógy – samozrejme, v tom čase zakázané. Svojou prítomnosťou v Moskve vytvoril Jurij Nikolajevič Rerich v Moskve skutočné centrum pravej vedy a duchovna, centrum, kde prevládal iný pohľad na svet, iné ideály a morálne zásady, iné vzťahy medzi ľuďmi. Otec Gunty Rudziteovej – vedúci
Rerichovej spoločnosti v Rige Richard Rudzitis – si do svojho denníka zapísal: „Kvôli nemu (J. N. Rerichovi – pozn. autora) sa Moskva, taká hrozná a ťažká, stala pre mňa druhým centrom vedomia. A Moskva bola pre Rudzitisa taká strašná a ťažká, pretože tu, v pazúroch Lubjanky, bol počas masakry členov Rižskej Rerichovej spoločnosti vystavený „brutálnemu výsluchu“ (mučeniu)…
KGB neustále monitorovala aktivity Jurija Rericha, ktorý prišiel zo zahraničia a vedec to dobre vedel. Rerich však aj s vedomím tohto nebezpečenstva vytrvalo a nebojácne kládol základy nového, skutočne vedeckého pohľadu a to aj v podmienkach totalitnej ideológie a najprísnejšej cenzúry. Nešetril úsilím sprostredkovať princípy skutočnej vedy čo najväčšiemu počtu ľudí, ktorí by si ich dokázali osvojiť a v budúcnosti by ich položili ako základ svojej tvorivej práce. Pre svojich študentov, pre mladých ľudí z tých inštitúcií a univerzít, kde prednášať a vystupoval, bol skutočným svetlom. Bol učiteľom Pravdy – a mládež to pochopila. Navyše – nemal v úmysle túto pravdu pred nikým skrývať.
Vedec pochopil, že skutočné oživenie sovietskeho orientalistického hnutia je nemysliteľné bez serióznej publikačnej činnosti. Stará orientálna škola, ktorá bola v 30. rokoch 20. storočia zničená, vydala sériu vedeckých prác pod názvom „Bibliotéka Buddika“. Knihy tejto série mali veľký úspech vo svetovej orientalistike a diela ruských vedcov boli okamžite preložené do iných jazykov. Jurijovi Nikolajevičovi sa podarilo obnoviť vydávanie tejto série. To vyvolalo v ÚV šok úžasu. „Neviete si predstaviť, aké to bolo v tých časoch! Nikto nepovedal ‚nie‘, len nebolo možné nič publikovať,“ spomína T. J. Elizarenková. Súčasťou tejto série bolo aj dielo, ktoré bolo posledným darom vedca vede a spoločnosti. Bola to „Dhammapáda“, perla indického filozofického myslenia, súčasť budhistického kánonu preložená z páli s komentárom V. Toporova a predslovom Jurija Rericha. Myšlienka vydať knihu nevyvolala námietky zo strany Akadémie vied ZSSR ani ministerstva zahraničných vecí. Len čo však kniha vyšla z tlače, celý jej náklad bol okamžite zastavený. Samozrejme, v dnešnej dobe by v ňom nikto nenašiel nič, čo by bolo odsúdeniahodné. V tom čase však Rericha, zodpovedného redaktora knihy, obvinili z nepochopenia marxistickej teórie a zo skrytej propagácie náboženských názorov, pričom tvrdili, že predslov a komentár knihy majú „objektivistický charakter. Práve objektívny postoj k pamiatkam filozofickej literatúry minulosti sa úradníkom z vedy zdal „objektivistický“, zbavený v tom čase povinných útokov na „nemarxistické myšlienky“. Začalo sa skutočné prenasledovanie, vedec bol volaný „na koberec“, kde sa len dalo, a jeho vedecké názory boli napádané na každom straníckom stretnutí. Škandál po vydaní Dhammapády znamenal aj zatvorenie „budhistickej knižnice“. Pre J. N. Rericha to bolo veľmi ťažké. Ale ani v takejto situácii sa nechcel vzdať. Keď sa dozvedel, že celý náklad Dhammapády bol zhabaný, Jurij Nikolajevič získal šesť výtlačkov knihy a poslal ich veľvyslancom krajín budhistického okruhu. Zo zahraničia začala sovietska vláda dostávať blahoželania k vydaniu knihy a ubezpečenia, že práca sovietskych vedcov slúži na posilnenie priateľstva, vzájomného porozumenia a rozvoja kultúrnej spolupráce medzi ZSSR a krajinami Východu. Potom muselo byť zadržanie knihy zrušené a vydanie sa dostalo do predaja. Rerichova pevnosť a nebojácnosť sa však nepáčila nielen ideológom vedy, ale ani oddeleniu, ktoré kontrolovalo a riadilo štátnu ideologickú mašinériu v krajine. Rerich zasiahol do toho, čo si strážili ako oko v hlave – do oblasti svetonázoru. Občiansky a vedecký postoj Jurija Rericha bol otvorenou výzvou vtedajšiemu politickému režimu.
„Vytvorte hrdinov“
Keď sa teraz pozrieme na pozoruhodnú životnú cestu tohto muža, sme v pokušení spýtať sa: prečo si vybral práve toto postavenie? Prečo neskrýval svoj názor, neprispôsobil sa ako tisíce iných vedcov a kultúrnych pracovníkov, ktorí dobre vedeli, čo sa v krajine deje ale nesnažili sa vzdorovať štátnej mašinérii? Táto pozícia umožnila Rerichovi urobiť to, kvôli čomu sa vrátil do vlasti – pozdvihnúť úroveň orientalistiky na novú úroveň, skutočne prinavrátiť do ruskej vedy pravý, vedecký orientalizmus. A ešte o mnoho viac. Vďaka svojej nebojácnej kultúrnej a vzdelávacej práci dokázal Jurij Rerich vykonať niečo nemenej dôležité nielen pre vedcov, ale aj pre všetkých ľudí v Rusku. Do vlasti vrátil tvorivý odkaz svojich rodičov a s ním aj zásadne odlišné, pravé duchovné vedenie a hodnoty. Na pozadí duchovného vákua, ktoré v tých časoch panovalo, sa tieto referenčné body stali svetlom, ktoré k nemu priťahovalo tisíce mysliacich ľudí.
Rerichov občiansky postoj mal ešte jeden veľmi dôležitý aspekt. Rerich nielenže spochybnil totalitnú ideológiu, ale svojim príkladom ukázal krajanom spôsob, ako proti nemu bojovať. „V ničom sa neskrývam. Najlepšie je konať úplne otvorene,“ povedal Rerich o svojom občianskom postoji. Nikomu nevnucoval svoj názor, nič nepropagoval, len na príkladoch zo života hovoril svojim študentom o škodlivosti malicherných obáv a strachu. Tým, že sa tento strach usadí v mysli človeka, ako červ rozožiera morálne základy jednotlivca a mení občana na malomeštiaka a človeka na otroka. Strach každého jednotlivého „človeka v škatuli“ (nemožno si nespomenúť na Čechovovho Belikova) je v konečnom dôsledku schopný uväzniť celú spoločnosť v totalitnej „škatuli“. Práve strach vždy slúžil ako najlepší základ pre tyraniu a totalitarizmus. Keby v Stalinovom okolí boli ľudia bez strachu a egoizmu, diktatúra by sa nikdy nemohla presadiť. Sociálno-etický ideál rodiny Rerichovcov v žiadnom prípade nebol „človekom v škatuli“, ktorý by bol ochotný zo strachu zaprieť sám seba. „Horte srdcom a tvorte hrdinov“ – tieto slová N. K. Rericha možno považovať za jeho duchovný odkaz potomkom. A tiež jeho synom. Jurij Rerich naplnil horlivú cestu hrdinstva v plnej miere. Hrdinovia však mali vždy ťažký osud. Boj proti v množstve prevyšujúcim silám zla im skrátil životnú cestu. Jurij Nikolajevič Rerich to vedel. Vedeli to aj jeho otec a matka, ktorí mali dar predvídať. Nikolaj Rerich venoval jeden zo svojich najkrajších obrazov – “Hviezda Hrdinu“ – svojmu najstaršiemu synovi, pretože vedel o jeho budúcom poslaní.
Životopisec rodiny Rerichovcov, P. F. Belikov, spomína, že E.I. Rerichová prorocky varovala Jurija Rericha pred jeho návratom do vlasti. Krátko pred smrťou povedala svojmu synovi: „Ak pôjdeš do Ruska – bude to len na tri roky. Ale si tam veľmi potrebný. Keď sa objaví nová hviezda – potom je čas ísť.
Pred odchodom z Indie sa na oblohe skutočne objavila kométa. Noviny priniesli správu, že vedci zaznamenali výskyt novej kométy…
Syn splnil vôľu svojich rodičov – priniesol do vlasti veľké duchovné myšlienky, nové cesty, nový pohľad na svet, novú vedu. Dal silný tvorivý a morálny impulz všetkým, ktorí v atmosfére silného duchovného hladu hľadali pravé poznanie a ideologické hodnoty. Jurij Rerich splnil svoje poslanie príliš dobre na to, aby ho sily temna prijali. A vedel to aj on.
Jeho najbližší žiaci a priatelia spomínajú, že krátko pred svojím odchodom zo života, začiatkom roku 1960, Jurij Nikolajevič povedal blízkym priateľom, že už splnil svoje poslanie. Niekedy sa v jeho očiach objavil skrytý smútok a odrazu sa zamyslel. To si však všimli len jeho najbližší. Voči ostatným bol Rerich optimistický a pokojný ako vždy. A predsa vedel, že slučka okolo neho sa uťahuje, nepriateľský kruh sa uzatvára. Vzácna odvaha!
Rozuzlenie prišlo 21. mája. Večer predtým sa Jurij Nikolajevič stretol so svojím bratom S. N. Rerichom, ktorý pricestoval z Indie a jeho manželkou Devikou Rani. Devika veľmi chcela, aby s nimi Jurij Nikolajevič večeral v reštaurácii hotela Ukrajina, kde boli ubytovaní. Podľa spomienok jeho príbuzných Jurij Nikolajevič na tú večeru nechcel ísť, ale aby Deviku Rani nerozrušil, na to stretnutie išiel. Nasledujúci deň sa cítil zle. Vykazoval príznaky otravy. Vyšetril ho homeopatický lekár, ktorý už predtým konzultoval Jurija Nikolajeviča. Lekár nezistil žiadne zmeny na jeho srdci, rozhodol, že ide o ľahkú otravu jedlom, nechal mu lieky a odišiel. Zdravotný stav Jurija Nikolajeviča sa medzitým katastrofálne zhoršoval. Domáci zavolali rýchlu pomoc, ale do 17.00 sa srdce veľkého vedca zastavilo.
V oficiálnej diagnóze sa ako príčina náhlej smrti uvádza zlyhanie srdca. Mnohí z Rerichovho okolia však tejto diagnóze neverili. Konflikt významného učenca s oficiálnou ideológiou bol taký zrejmý, že od chvíle jeho náhlej smrti sa v spoločnosti objavovali aj iné verzie príčiny jeho predčasného odchodu …
To, čo sa predpokladalo, sa stalo skutočnosťou. Hviezda Hrdinu sa rozžiarila na svetovej oblohe – a padla do bezhraničného priestoru Ruska. Svojím oslepujúcim zábleskom však mnohým osvetlil cestu do tmy. Cena, ktorú zaplatil za duchovné svetlo, ktoré priniesol do vlasti, bola vysoká. Zasiate semeno však nebolo márne. Kultúrne dedičstvo rodiny Rerichovcov sa dostalo do povedomia širokej verejnosti. S príchodom Jurija Rericha sa v Rusku zrodilo Rerichovo hnutie. Jej zakladateľom bol Jurij Rerich. Hoci bolo hnutie dlhé roky ilegálne, napriek prehliadkam a zatýkaniam sa knihy Agni jógy tajne kopírovali a odovzdávali z ruky do ruky a slúžili ako zdroj vedeckého a duchovného poznania pre všetkých, ktorí cítili, že hranice oficiálnej ideológie sú príliš úzke.
Magnet osobnosti
Pri pohľade na všetko, čo Jurij Nikolajevič vo vlasti za necelé tri roky urobil, sa môžeme len čudovať: ako sa mu podarilo toľko dosiahnuť? V čom spočívalo tajomstvo jeho úspechu, jeho mimoriadnej príťažlivosti pre ľudí, ktorých srdcia boli zapálené jeho myšlienkami? V učení Agni jógy existuje pojem „magnet osobnosti“. Takýto magnet môžu mať len skutočne výnimoční, vysoko duchovní jedinci. Jurij Nikolajevič mal tento magnet v plnej miere. Všetci, ktorí boli v blízkosti tohto úžasného muža, si všimli jeho neobyčajný šarm a príťažlivosť, jeho výrazný pozitívny vplyv na všetkých, s ktorými sa mal možnosť stretnúť. Ľudí okamžite zaujal a snažili sa s ním tráviť čo najviac času, intuitívne cítili, že ich osud spojil s výnimočným človekom,“ spomína T. J. Jelizarenková. – S Jurijom Nikolajevičom som spolupracovala počas celého obdobia, keď žil v našej krajine. Zmenil ma, zmenil mojich spoločníkov – stali sme sa inými… Každý, kto s ním pracoval, bol človekom poznačeným jeho osobnosťou.“
„Celá jeho bytosť vyžarovala zvláštnu energiu, nevyčerpateľnú vnútornú silu, spolu s osobitým šarmom a citlivosťou,“ napísala o J. N. Rerichovi výtvarníčka Ilze Rudzite, najmladšia dcéra R. Rudzitisa. – Všimla som si, že v jeho prítomnosti sa rozplynuli akékoľvek obavy, napätie či ostych a človek sa začal cítiť mimoriadne dobre, akoby s ním bol na rovnakej úrovni. To je skutočne znak veľkého človeka, ktorý sa prispôsobuje všetkým ľuďom bez ohľadu na ich vek, vzdelanie, kultúrnu úroveň, národnosť, náboženskú príslušnosť.
А. N. Zelinskij spomínal: „Jurij Nikolajevič bol človek skutočne veľkého vrúcneho srdca, ktorému bola ľahostajnosť k životu a ľuďom cudzia. Komunikácia s ním bola nielen vedecky obohacujúca, ale v každom z nás prebudila aj tú najlepšiu stránku jeho povahy.
„Všetci, ktorí sa s ním stretli, dostali nielen vedomosti, rady a pomoc, ale aj veľkú duchovnú radosť a odchádzali s novým nábojom energie, povznesení, – poznamenal G. R. Rudzite. – Všetci, ktorí prišli do kontaktu s Jurijom Nikolajevičom, intuitívne cítili význam javu, ktorý pozorovali. Často jedno stretnutie s Jurijom Nikolajevičom, jeden rozhovor s ním radikálne zmenil názory a vnímanie ľudí a niekedy aj ich životy.
V čom spočívalo tajomstvo tohto „nezvyčajného úkazu“ menom Rerich? Nemožno nesúhlasiť s názorom G . R. Rudzite: „Mal neuveriteľné vnútorné svetlo. Môžem tiež povedať, že mal svoj vlastný, nám nedostupný svet, v ktorom žil. Videl a počul našu najmenšiu myšlienku a dokonca aj to, čo sme nepovedali. Bol úžasne pozorný ku každému, jemný a starostlivý. A predsa mal svet, veľký svet, ktorého sme sa dotýkali prostredníctvom jeho aury, jeho svetla, myšlienok a slov a predsa nám bol nedostupný.“ Čo bol tento tajomný svet, v ktorom žil a tvoril Jurij Nikolajevič? Dá sa definovať veľmi jednoducho: najvyššia úroveň duchovnosti. Práve táto spiritualita mala taký silný a žiarivý vplyv na všetkých, ktorí sa s týmto veľkým mužom stretli. Veľvyslanec Srí Lanky v Moskve, významný orientalista a blízky priateľ Jurija Nikolajeviča – Malasekeru, napísal: „Ako človek bol Jurij Nikolajevič Rerich ešte väčší ako ako vedec.“
V poslednom čase vzniklo v našej krajine množstvo rôznych duchovných centier a škôl a vedúci niektorých z nich sa dokonca považujú za stúpencov Živej Etiky. Ľudia, ktorí prichádzajú do kontaktu s takýmito duchovnými školami, však často zostávajú s nimi nespokojní. Je to najmä preto, že vodcovia týchto spoločností síce hlásajú vznešené pravdy slovami, ale nedokážu ich realizovať v skutkoch, t. j. vo vlastnom živote a osobnosti. A samotné slová nikdy nikoho nepresvedčia a nenasmerujú na správnu cestu. Sila a mimoriadny osobný vplyv Rericha spočívali v tom, že veľké princípy, ktoré presadzujú všetky duchovné učenia, neuplatňoval slovami, ale životom. A učenie Živej Etiky, ktoré nanovo priniesol do Ruska, vo svojich prejavoch nešíril – tým skôr, že to v tom čase nebolo možné. Jednoducho v sebe niesol vysoké princípy tohto učenia a uplatňoval ich v reálnom živote. A tak všetko, čo robil, bolo pre jeho okolie skutočne presvedčivé – a ľudia sa k nemu priťahovali, chceli ho napodobňovať, chceli sa od neho učiť, skutočne ho milovali – a inšpirovali sa jeho myšlienkami, činmi, ideami a vysokými etickými zásadami, ktoré určovali jeho životnú cestu.
„Hviezda vhodená do srdca Ruska“ nezhasla v tme. Vystúpila na oblohu Veľkého poznania a stala sa svetlom pre milióny ľudí hľadajúcich pravdu. Nebol tak touto hviezdou život Jurija Nikolajeviča – krátky, ale tak jasný a žiarivý?
(Z knihy Avatarov Šambaly. M.: EXMO, 2019.)
